Význam tohto slova som dodnes úplne nepochopil. Závislý môže byť človek na drogách, fajčení, sexe, alkohole, existujú aj „závisláci“ na hracích automatoch, telefonovaní, či dokonca na internete.
Ale nezávislí? To akože je niekto nezávislý úplne od všetkého? Od stravy, od prijímania tekutín? Tak ako je pomenovaná závislosť na niečom, mala by byť pomenovaná aj nezávislosť.
Napriek tomu sa nám to na slovenskej rodnej hrude v poslednej dobe nezávislými začalo len tak hemžiť. Dôvod je jednoduchý. Zvolebnieva sa!
„Nezávislí“ pochopili, že väčšina občanov má už plné zuby straníckych kandidátov a tí preto opúšťajú košiare politických strán a zbierajú po krčmách podpisy ako nezávislí.
Tí istí ľudia, ktorí ešte nedávno poslušne dvíhali paprče na základe straníckych inštrukcií v rôznych zastupiteľstvách, obecnými počínajúc a našim svetoznámym palcovým parlamentom končiac. Zázračne im spevneli chrbtice a zrazu nechcú mať nič spoločné s nijakou politickou stranou, ešte donedávna bývalou chlebodarkyňou.
Najmä v prípade, ak sa jedná o nejakú potápajúcu sa kocábku, ktorá sa už na politickom trhovisku nedá predať a hlavne si ju nik akosi nechce kúpiť, lebo predstavuje poriadne nahnitú zeleninu. Len neviem, či sa títo „nezávislí“, ešte donedávna tvrdí straníci, naozaj dobrali ku charakteru alebo jednoducho pochopili, že ak chcú naďalej mľaskať pri válove, tak treba zmeniť rétoriku. Skôr si myslím, že pochopili nutnosť zmeny presvedčenia z dôvodu zachovania koryta.
Najviac ma však fascinuje istá špecifická skupina „nezávislých“. Typickým príkladom je Jožko Mrkvička z Čabradského Vrbovku. „Dovoľte mi aby som sa predstavil. Som Jožko Mrkvička. Mám 37 rokov, som vyučený pokladač. Kladiem zámkovú dlažbu na chodníky, vence na pohreboch a nepríjemné otázky. Kandidujem ako nezávislý poslanec s podporou strany Smer, Most – Híd a KDH.“
Táto čistá forma nezávislosti musí byť každému jasná od prvej milisekundy. To ako keby nejaký vytrvalý návštevník pohostinských zariadení, konzumujúci všetko okrem tekutého asfaltu, napísal: „Som nezávislý abstinent s podporou borovičky, barack pálinky a omšového vína“. (Podobnosť nápojov s vyššie uvedenými politickými stranami je čisto náhodná).
Predstavte si, čisto hypoteticky, že na rokovanie miestneho zastupiteľstva sa dostane návrh uznesenia, kde KDH je „za“ a Smer „proti“. Ako bude nezávislý Jožko Mrkvička, zvolený s podporou oboch strán, hlasovať? Má len jednu možnosť. Zdrží sa hlasovania i vlastného názoru. Inak by ho strana, za ktorú nezdvihol klepeto, nakopala do vyprázdňovacieho otvoru.
Lenže ak sa bude z týchto dôvodov neustále iba „zdržiavať“, tak je tam okrem poberania platu úplne zbytočný.
Akosi mi to pripomína dvojité štátne občianstvo. Maďari nám vypovedajú vojnu. László Kerekecz, z Dunajskej Stredy, majiteľ dvoch štátnych občianstiev, dostane dva povolávacie rozkazy. Jeden do maďarskej a druhý do slovenskej armády. „A teď babo raď!“ (Slováci majú krajšie uniformy, aj proviantné dávky sú vyššie…). Na mieste Lászlá by som volil dezertovanie z oboch armád. Presne ako Jožko Mrkvička pri hlasovaní v Obecnom zastupiteľstve. Dezertuje od oboch straníckych názorov aby si zachránil kožu.
Nezávislý kandidát s podporou politickej strany je niečo ako panenská blana profesionálnej prostitútky. Dá sa onej diskutovať, ale každý vie, že neexistuje.
Súdruh Vasil Biľak, (daj mu Lucifer večnej slávy), je mi omnoho sympatickejší ako súčasní politici. Bol to síce trkvas „párexceláns“ ale svojej viery sa držal a hoci bola hlúpa, nikdy ju nezradil. Tí dnešní sú schopní vymeniť počas kariéry päť straníckych príslušností a ešte sa aj pochváliť birmovkou a prvým svätým prijímaním.
Takže Slovač. Hor sa k urnám!
Je z čoho vyberať, ale nie je nám čo závidieť.