Keď zadĺžené mesto rozhadzuje

Pod dojmom predvolebných sľubov mnohí očakávali, že nástup Richarda Rybníčka do funkcie primátora prinesie zásadnú zmenu vo fungovaní mesta. Nevadilo, že výrazne obmedzil kosenie, údržbu ciest a chodníkov, zastavil dotácie pre šport i kultúru. Každý predsa chápe, že keď treba splácať dlhy, musí sa šetriť. Potom sa však začali objavovať kroky, ktoré viac než šetrenie pripomínali skôr rozšafné a nezodpovedné rozhadzovanie.

Nakupovať draho

Do tejto kategórie patria nielen “drobnosti”, ako vyhýbanie sa súťažným postupom, rozdeľovanie zákaziek na menšie časti a podliezanie limitov pre transparentnejšie formy verejného obstarávania či organizovanie aukcií bez dostatočného informovania potenciálnych dodávateľov, ale aj pokusy o väčšie “kšefty”. Prvým z nich bol projekt Idea Grande. Bez predchádzajúcej analýzy a bez verejnej súťaže tlačil primátor mesto do kúpy bližšie nešpecifikovaných a ešte nepostavených bytov v hodnote 15 miliónov eur, takmer polovice vtedajšieho dlhu. Vstup mesta do súkromného biznisu, ktorý prinášal vysoké riziká na vývoj rozpočtu zadĺženého mesta po skončení Rybníčkovho volebného obdobia, našťastie zastavila prokuratúra.

Predávať lacno

Obľúbeným receptom krízových “manažérov” je predaj majetku, pričom typicky to býva skôr výpredaj – rýchlo, nejasne, pod cenu. Nejako podobne to fungovalo a stále funguje aj v Trenčíne. Príkladom môžu byť opäť “drobnosti” typu predaja pár metrov, inak nevyužiteľných, pozemkov kvôli sceleniu súkromnej parcely, či kvôli pozemku pod parkovisko nevyhnutné k súkromnej investícii. Aj keď neexistuje rozumný dôvod predávať takéto nehnuteľnosti pod cenu, deje sa to bežne. Nájdu sa však aj väčšie veci. Napríklad opakované pokusy o predaj zimného štadióna za 100 tisíc eur, pričom len súvisiace pozemky majú niekoľkonásobne vyššiu hodnotu. Bez analýzy, bez súťaže, s nejasnými podmienkami, vopred určenému investorovi…

Tak je to teda. Dva roky počúvame o dlhoch mesta, o nutnosti šetriť, uskromniť sa a mnohí si ešte stále pamätáme aj predvolebné sľuby. Skutočnosť je však úplne iná.

Prípad pozemkov pre golfové ihrisko teda nie je jediný. Je len najnovším z množstva problematických a pre mesto nevýhodných rozhodnutí. Mesto nevýhodne zamieňa pozemky v hodnote viac ako 576 tisíc eur za preliezačky, ihrisko a parkovisko v hodnote len 100 tis. eur, ktoré majú slúžiť ako zázemie súkromného golfového areálu.  Mesto obchádza účel zákona o majetku obcí, keď nenakladá s majetkom mesta na základe verejnej obchodnej súťaže. Bez adekvátnych dôvodov využíva inštitút prípadu hodného osobitného zreteľa, aby za neprimerane nízku cenu a v rozpore s verejným záujmom previedlo majetok do vlastníctva súkromnej spoločnosti.

Z cudzieho (verejného) krv netečie

Je nad slnko jasnejšie, že ak by išlo o súkromný majetok primátora a poslancov, rozhodovali by o ňom úplne inak. Asi by najskôr rozmýšľali, ako svoj pozemok čo najlepšie využiť. Pokosili by ho a vyčistili, nech sa zaň nemusia hanbiť. Diskutovali by o tom s rodinou a známymi, oslovili by architektov a odborníkov. Hľadali by pre svoj zámer finančné zdroje, možno by prispel strýko či požičal kamarát. Priestor by začali zveľaďovať postupne. Ale možno by sa rozhodli priestor prenajať či predať. Určite by pri tom oslovili realitnú kanceláriu, preskúmali ceny na trhu, uverejnili inzeráty v novinách a hľadali kupcu, čo zaplatí najväčšiu sumu.

Nič z toho sa nestalo. Dovolili, aby podmienky určoval investor, dali mu pozemky bez súťaže, bez znaleckého posudku, cez výnimku v zákone o majetku obcí, prakticky zadarmo.

Politická (ne)zodpovednosť

Tento kšeft obhajujú tým, že oni boli riadne zvolení, majú mandát od občanov, že je to ich politická zodpovednosť.

Skutočne? Sľuboval snáď primátor pred voľbami, že sa bude všemožne vyhýbať súťažiam, že bude predávať pod cenu a vopred vybraným záujemcom, že bude ignorovať názor verejnosti? To sotva. Tak ako poslanci Smer-SD určite nemali vo svojom volebnom programe golfové ihriská, ani že budú privatizovať verejné priestory a takmer zadarmo ich prihrávať ľuďom, ktorí na to naozaj nie sú odkázaní.

Aká je to teda zodpovednosť? Zaplatia snáď rozdiel medzi schválenou a skutočnou cenou z vlastného vrecka? Alebo pôjdu za to do basy? Kdeže. V tomto meste, rovnako ako v tejto krajine, je politická zodpovednosť verejných funkcionárov len eufemizmom pre beztrestnosť ich – často svojvoľného, nezodpovedného, klientelistického či dokonca korupčného – rozhodovania.

Bývalý primátor zadĺženého mesta sa nám všetkým môže pokojne a nahlas rehotať do tváre. A ten súčasný, spolu s poslancami, to vlastne robia tiež. Taká zodpovednosť.

[Hlasov: 0    Priemer: 0/5]

Súvisiace témy:
Noro Brázda

Jeden z iniciátorov a spoluautor zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Dlhodobo sa venuje problematike otvorenosti verejnej správy, ochrane práv občanov a podpore ich vplyvu na rozhodovanie na všetkých úrovniach.

Komentáre