Bolo v meste módy, alebo ak chcete nazývané tiež perlou Považia, za panovania kráľa Babraňa a jeho verných učeníkov a nasledovníkov, teda kráľa Richarda, zvaného tiež spravodlivý, takým zvykom, že bohatým dávali a chudobných obyčajných poddaných zdierali z daní a ťahali im medové motúzy popod fúzy. Mesto mali krásne. Zdedili po Matúšovi hrad, akému páru niet, pod ním rieku a jej priľahlé pozemky, k tomu najdivotvornejšiu plaváreň, akú kedy svet postavil…jasné, že ešte všeličo iné, veď vravím, že naše mesto je perlou Považia…a perly tu máme na každom kroku.
No a keďže tie perly sa tu kotúľajú hoc kade, začali najmajetnejší a najúspešnejší občania, svetovo uznávaní, rozmýšľať ,či tieto perly -pomaličky, potichučky -nemohli by byť na 70 dlhých rokov ich. A prečo nie na sto? A prečo nie na vždy?!!! Ale ako to spraviť? Nuž dali hlavy dokopy.
V ceste im stála jedna stena, kde chudoba chodila hrať akýsi tenis…Viete vôbec niekto, čo je to za divnú zábavu? Búchať loptičku o stenu…Zbúrať!! Tu postavíme areál, ktorý nám bude závidieť celý svet. Umelú trávu, umelé stromy, umelé všetko… Ale čo s týmto tu? Ferdiš pozrel z kancelárie svojho golfovo tenisového centra a zahľadel sa k rieke Váh. Zájdite za kráľom Babraňom. Povedzte mu, že ten pozemok pri rieke, kde sa chodia poddaní prechádzať, behať, bicyklovať a ešte najväčšia drzosť – loviť ryby, chcem. A presvedčte ho všetkými možnými spôsobmi. A tak sa stalo.
Služobníci a správcovia Ferdiša tak dlho chodili za kráľom a jeho poradcami, až sa im podarila vec neuveriteľná. Za tri hojdačky, ohnisko a opičiu dráhu pre malých nespratníkov dostali vytúžený pozemok navždy. Stačí tie hojdačky postaviť… Ferdiško spokojne pomädlil si ruky…také obchody sa dajú robiť iba v jednom kráľovskom meste perál, meste Trenčín….
Tu rozprávka končí…alebo nekončí? A že by to ani rozprávka nebola? Že by sa podobala na niečo, čo sa tu skutočne stalo?
Súvisiace témy: